Český exprezident Václav Klaus (74) si dnes môže uťahovať z ľudí, ktorí si v minulosti pri jeho názoroch ťukali na čelo. Mnohé z jeho vízií sa plnia, aj keď ich vtedy nik nechcel počúvať.

Európa sa prepadá do chaosu. Keď sme si listovali české noviny, našli sme článok z júla 2005, na ktorom bol titulok: Klaus sa obáva imigrácie, premiér mu nerozumie. Je to zadosťučinenie, že sa plní to, čo ste dávno hovorili a za čo vás kritizovali?

Práve som mal prednášku a dostal som otázku, či cítim v množstve týchto vecí zadosťučinenie, alebo frustráciu. Niekoľko sekúnd zadosťučinenie naozaj cítim, ale dominantný pocit je frustrácia. Lebo sa nič nemení, Európa sa neprebúdza, nezačína brať situáciu vážne, neberie vážne hrozby súčasného sveta. A to už by nik nemohol vnímať ako zadosťučinenie. Ide o prehru nás všetkých, vrátane mňa.

Ako sa cítite pri tých otázkach o zadosťučinení, keď ich dostávate stále dokola?

Tie otázky nemôžu byť iné, je úplne logické, že sa k nim všetci neustále vracajú. Točíme sa v kruhu, neboli sme schopní z neho vykročiť. Vďaka tomu sa vracajú aj odpovede, čo je nebezpečné. Lebo keď je človek v myslení kreatívny, snaží sa odpovedať novátorsky, inak. No ja sa až hanbím, že musím opakovať stále rovnaké odpovede. Lenže ony sú správne. Hľadám aj inú odpoveď, lenže tá už môže byť slabšia, menej výstižná, nemieri tak do čierneho. To, že dostávame stále rovnaké otázky, je tiež metóda, ako nás demotivovať a odvádzať od podstaty veci.

Pred časom ste naznačovali, že vaše predpovede o migrácii, eure, Európskej únii neboli nejaká globálna jasnozrivosť.

V Európe sú dva najväčšie problémy posledných dekád, a to je Schengen, alebo ak chcete – rozbúranie hraníc v Európe, a na druhej strane spoločná mena euro. Kritizoval som oba. Pred dvadsiatimi rokmi, no ešte aj pred desiatimi rokmi, som stále všade hovoril – pozor, zbaviť sa hraníc je síce pre človeka cestujúceho z Bratislavy do Viedne ohromne príjemná vec, otvorenie však nesie aj obrovské riziká. Každý sa na mňa pozeral čudne, že ako sa mi môže nepáčiť Európa bez hraníc.

Kto sa pozeral čudne?

Európski politici. Na samite Európskej únie v roku 2005 som sa dostal do obrovského sporu s francúzskym prezidentom Chiracom pri téme imigrácie. A mám pocit, že to bol rovnaký spor ako v súčasnosti. Hlásal som rovnaké názory ako dnes a naozaj sa na mňa všetci pozerali ako na zjavenie. Chirac mimo protokolu a mimo poradia rečníkov vyletel zo svojho miesta a začal kričať: „Klaus chce zbúrať Európu!“

Ako ste reagovali?

Že je to naopak, chcem ju zachrániť. Ale bavíme sa o témach a názoroch, ktoré považujem vzhľadom na moje uvažovanie za také samozrejmosti, že trochu replikujem na slovo mimoriadna jasnozrivosť, predvídanie a tak ďalej. Keby ľudia poriadne premýšľali, museli by prísť k rovnakému záveru. Dostávame sa k tomu, že to naozaj nebolo žiadne mimoriadne vnuknutie.

Mnohí ľudia premýšľajú, ich názory stoja za vypočutie, lenže prídu k iným záverom ako vy. A vôbec to nie sú nejakí „no name“ ľudia, ale aj významní myslitelia. Jednoducho majú iný názor.

Mnohí si v slove kapitál predstavujú obrovské budovy, peniaze, stroje a tak ďalej. Iní zasa používajú aj spojenie – ľudský kapitál. A ja som do svojho ľudského kapitálu od mladosti cez ťaživú éru komunizmu až dodnes dosť investoval. Keď si pozriem všetky moje výpisky, poznámky, ktoré som si robil v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch, tak vidím, že plno vecí a súvislostí som už vtedy začínal chápať, a preto sa mne zdajú veci logické.

Výpisky dodnes máte?

Mám. Nedávno som zistil, že stojí za to pozrieť sa do nich. Dal som si úlohu systematicky si ich čítať.

Spoznávate tie názory, alebo rozmýšľate, ako ste k nim vtedy prišli?

Pri čítaní mám množstvo dojmov. Čo všetko už vtedy bolo jasné, čo všetko som si už vtedy trikrát podčiarkol a neskôr na to zabudol. Ďalší dojem je, že sa vyplatí čítať ich, dostanem sa k veciam, ktoré boli možno nasvietené z inej strany, dnes sú nasvietené z iného uhla a vidím ich inak. Je to cenné.

Kde tie výpisky máte?

Niečo je doma, ale tuším, že nájdem čosi aj tu. (Odišiel do vedľajšej miestnosti, doniesol dva staršie listovacie kalendáre a položil ich na stôl.) Asi nikomu na svete som ich ešte neukazoval. Za komunizmu sme nemali nejaké vznešené zápisníky a zvyčajne sme dostávali rôzne kalendáre so stovkami listov, na ktoré sme si písali. Pozrite, toto je nejaký taliansky kalendár. Aha, z roku 1980, a v ňom vidíte moje výpisky. Slová, poznámky, grafy, vzorce. Zvyčajne som mal jeden v práci, jeden doma a písal som si do nich. Takže keď sa ma niekto pýta, kde som vzal napríklad moje názory, ktoré sa často odlišujú od väčšiny, tak tu vidíte, že som si ich budoval roky.

Súčasná utečenecká kríza je fenomén, ktorý je na prvý pohľad nezastaviteľný. Prúdia sem státisíce nelegálnych migrantov. Vy ste už o hraniciach hovorili, ale dá sa nelegálna migrácia podľa vás za súčasného stavu zastaviť?

Podľa mňa sa technicky zastaviť dá, veď sme zažili situácie, keď boli hranice nepriepustne uzatvorené a nepripadalo do úvahy prekročiť ich. Myšlienka, že putovanie miliónov migrantov sa nedá zastaviť, je nezmyselná. To nám iba nahovárajú niektorí politici a ich kamaráti v médiách. Stačí rozhodnosť a vôľa, že migráciu chceme zastaviť. Môj syn napísal komentár, v ktorom píše o predstave, že by počas druhej svetovej vojny Churchill uvažoval tak, ako dnes Merkelová, Hollande. Hovoril by, že tí Nemci nie sú všetci zlí, nemôžeme ich hádzať všetkých do jedného vreca, že by bolo nerozumné, keby sme ich začali bombardovať a musíme to riešiť vyspelým civilizačným spôsobom. Keby naozaj tak uvažoval, tak by vtedy Nemci vyhrali. Ale, bohužiaľ, európski politici tak uvažujú. Pri zastavení migrantov nejde o technológiu, lebo tá je iba detailom, ide o vôľu.

Lenže ľudskoprávni aktivisti, no aj mnohí politici či bežní ľudia naznačujú, že treba mať nejakú morálku, treba utekajúcim pomôcť. Majú pravdu, že pomáhať treba. Na druhej strane – je možné, že tou ľudskosťou vlastne Európa ničí samu seba?

Európa a zvlášť ľudskoprávni aktivisti sú „prelezení“ falošným a pokryteckým humanizmom, ktorý nie je skutočným humanizmom, ale pseudohumanizmom. Sú darební a treba im to rezolútne povedať. Na nich žiadne mäkšie slová neexistujú. Do dvoch týždňov by mi mala vyjsť knižka o migrácii a v jednej kapitole uvádzam, že je nevyhnutné rozlišovať medzi masovou a individuálnou migráciou. Bol som nedávno na jednom veľvyslanectve a diskusiu som neustále prerušoval, že vždy treba pre čistotu diskusie povedať, či hovoríme o individiuálnej migrácii, alebo masovej.

Prečo?

Lebo argumenty jednej neplatia pre druhú a všetci ľudskoprávni aktivisti, zvyčajne antidemokratickí ľudia s totalitárnymi sklonmi, väčšinou hovoria o migrácii masovej a používajú argumenty vzťahujúce sa na individuálnu migráciu. O zúfalom jednotlivcovi, ktorý ide pustatinou a rozhodol sa skoncovať s minulým životom, ide do neznámej budúcnosti a vie, že sa bude musieť adaptovať, prispôsobiť. S takým migrantom môžem súcitiť a pri ňom je naše kresťanské milosrdenstvo namieste. No správanie davu, masy, stáda, je niečo úplne iné. Používať argumenty z jedného na druhé je fatálna chyba.

Nakoľko môže migrácia vstúpiť do deja v Únii, ak pripustíme, že migrantov bude treba vzdelávať, zamestnať, poskytnúť im určité zázemie, čo bude obrovská záťaž.

Vzdelávať, zamestnať. To je zasa pseudohumanistická viera, že človek je tak ľahko vzdelateľný, manipulovateľný, indoktrinovateľný a tak ďalej. Že z človeka z Blízkeho východu urobíme Čecha, Slováka, Nemca, Holanďana. Úplný nezmysel, ktorému môže uveriť u nás v Česku hádam iba pán Dientsbier. Sny o vzdelanosti, ktoré sa vznešene rozprávajú, sú de facto iba sny o manipulácii, o navedení človeka na niečo iné. To demokrat, liberál, nemôže nikdy akceptovať. Neodvážil by som sa mať ambíciu kohokoľvek z migrantov manipulovať, to je totalitárne uvažovanie ľudskoprávnych aktivistov.

Keď poznáte uvažovanie súčasných európskych politikov, viete odhadnúť, ako bude migrácia pokračovať?

Keby som extrapoloval dnešné uvažovanie a tendenciu, ako uvažujú európske politické elity, tak by som povedal, že pri ich súčasnom konaní to nezastaviteľné naozaj je. Lenže keď si pozriete aj krivky v grafoch, tak všetky majú nejaký zlom. Čo všetko sa však musí stať, aby Tuskovia, Junckerovia, Hollandovia, Merkelové začali uvažovať inak, neviem. Nevidím ani nádej v tom, že títo ľudia zmiznú z politickej scény, lebo za nimi nevidím na ich miesta tlačiacich sa jedincov s úplne iným uvažovaním. Keby boli, tak zatrasenie stromom a popadanie hrušiek by bolo dobré, ale politikov, ktorí si pýtajú slovo s evidentne iným názorom, naozaj nevidím. Určite sú, no keby mali skutočne silné názory, už dávno by zneli v éteri. A oni veľmi neznejú.

Ako to teda dopadne?

Keď sa masovou migráciou podarí Európu dostatočne rozvrátiť, tak benefit z príchodu do Európy sa pre migrantov bude blížiť k nule. Vtedy sem možno sami dobrovoľne prestanú prichádzať. Pred nezmyselne vyvolanou migračnou krízou, spôsobenou rozbombardovaním Iraku Američanmi a teraz Sýrie islamistickými „bojúvkami“, sa zdalo, že tieto regióny sa budú skôr či neskôr rozvíjať a pôjdu dopredu. Bolo stále viac príkladov, ako krajiny napredujú, dokonca už aj africké. Zdalo sa, že ľudia sa tam budú mať lepšie ako doteraz a nemali by dôvod migrovať. Takže rozbiť Blízky a Stredný východ a ešte urobiť absurdné gesto, pozvať si sem migrantov. No, to sme si zavarili. Nie my, nie ja a vy, ale pani Merkelová, pán Gauck a ďalší.

V súvislosti s migrantmi sa hovorí o bezpečnosti. Pri nedávnych útokoch v Paríži boli najmenej dvaja útočníci, ktorí prišli do Európy ilegálne. Dokáže si Európa udržať akú-takú bezpečnosť?

Európa už nebude rovnaká ako pred týmto vzopätím. Rovnako ako svet už nie je ako pred 11. septembrom 2001. Aj na „sebepitomější“ akciu vchádzame cez bezpečnostné rámy, kde vám všetko kontrolujú a u mňa vždy objavia kovový bedrový kĺb, vždy mám s ochrankármi problémy. Ale v takomto svete som ja drvivú väčšinu môjho života nežil. Ten svet sa zrodil teraz, aj Európa je už zmenená. Minulý pondelok som mal ísť debatovať do Oxfordu. Viete, prečo som nešiel?

Prečo?

Mne sa nechce vyzúvať sa na letisku v Londýne, aby mi skontrolovali aj topánky. Oxford je vznešená inštitúcia a je to pocta, keď tam človeka pozvú na vážne rokovanie alebo diskusiu. Ale mňa od toho odradzuje „des“ na letisku Heathrow, kde kontroly berú ešte vážnejšie ako kdekoľvek inde. Ja to jednoducho nepotrebujem. A preto som do Oxfordu nešiel. Aké iné zmeny Európy by sme ešte chceli? Veď toto sú fatálne zmeny, ktoré prišli bez toho, aby si ich väčšina ľudí uvedomila. Pre mňa by bolo lepšie, keby som na ceste na lyžovačku do rakúskych Álp musel zastaviť na hraničnom priechode a ukázať pas, ako prechádzať tými kontrolami na letisku v Londýne. Ale ak sa v tom ľudia nezhodnú, potom nám niet pomoci.

Čo bude podľa vás s Európskou úniou ďalej? Vydrží pokope?

Ekonómovia majú metodologické pomôcky a jednou z nich je neustále delenie času na krátkodobé, strednodobé a dlhodobé obdobie. Pri krátkodobom sú veci dané, nezmeniteľné, v strednodobom sú už čiastočne meniteľné. Pri otázke, či Európska únia skončí, alebo nie, musíme okamžite pridať otázku času. V krátkodobom a strednodobom určite neskončí, v dlhodobom áno. Jediný otáznik je, že kedy, ale o tom, že skončí, nie je najmenších pochýb. Nebude to však ani zajtra, ani o päť rokov, ani o desať.

Množstvo ostrých kritikov európskej politiky tvrdí, že už v krátkom čase môže Únia skončiť a vy, človek, ktorému hovoria euroskeptik, vravíte, že to nebude o päť či desať rokov?

Áno, hovoria, že nevydrží do „švestek“, no aj v najťaživejších časoch komunizmu pri pive v krčme bola tiež každodenná otázka – ako dlho ešte komunizmus prežije? A ľudia si hovorili, že už nemôže dlho prežiť. On však vydržal dlho. Podľa mňa aj Európska únia vydrží dlho. Ako bude prežívať to závisí od toho, či nastanú ozdravovacie procesy, alebo bude taká „zapuzdrená“, rigidná a nezmeniteľná ako dnes. Inklinujem k názoru, že za súčasnej konštelácie žiadny priestor pre ozdravenie nie je. Už zopár kríz nastalo a nikdy neviedli k väčšej flexibilite, spochybnení niektorých základných východísk. Veľkým Európanom sa, naopak, darí z ich hľadiska úžasná vec – každú krízu využili úplne opačne.

Ako?

Nie na uvedomenie si, že niečo bolo zle, oni krízy využívajú na to, že stále je ešte málo, stále sme ešte Európu plne neunifikovali, stále sme Európu „nezglajchšaltovali“. Teraz som bol vo Švajčiarsku na jednej konferencii a dostal som do ruky článok, podľa ktorého tamojšie ministerstvo zahraničných vecí uvoľnilo dokumenty z rokovania s Európskou úniou. Švajčiari totiž tiež stále rozmýšľajú, či majú ísť do Európskej únie, alebo si ponechajú unikátny fenomén dnešnej Európy. Dokumenty naznačujú, ako podpísali prvú zmluvu v roku 1972 o voľnej výmene tovaru. Prezradili hádky a debaty, ktoré vtedy mali. A rovnaké je to aj dnes. Už vtedy, v roku 1972, hovorili, že Európa všetky pohyby dopredu urobí iba krízou. Že keď nie je kríza, ľudia by to v žiadnom prípade nezhltli, krízu musia využiť, aby sa skrutky utiahli ešte viac. Tie argumenty používam už dvadsať rokov a nadchlo ma, že rovnaké našli vo švajčiarskych archívoch spred vyše štyridsiatich rokov. V článku sa písalo, že niekto má pocit, že veci sa stále opakujú, no nie je to tak. Veci sa neopakujú, ony zostávajú stále rovnaké, a to sa mi zdá veľmi bystrý výrok. Prešľapovanie na mieste, otáčanie sa dokola. Krok vpred, dva kroky vzad je to, čo bude zažívať Európa.

Ľudia pri krízach myslia na seba, rozmýšľajú, čo majú robiť. Či zakladať rodinu alebo nie, či vziať hypotéku, lízing, či sa púšťať do nejakých projektov. Čo môžu čakať obyvatelia Európy z hľadiska vlastného života?

Nemyslím si, že to skrachuje, lebo za skrachovanie považujem už súčasnosť. Európsky vývoj je katastrofálne negatívnym vývojom, a to je to skrachovanie. Európa sľubovala, že bude rásť, no zastavila sa a stojí. Nemyslím si, že nutne dôjde k strmému pádu, takže ak ľudia hľadajú hypotéku, nech si ju ešte pokojne vezmú.

Od začiatku kritizujete tiež eurozónu. Nakoľko je euro udržateľné?

Menová zóna môže fungovať v situácii, ak jej členovia sú natoľko homogénni, že by napríklad Grécko bolo to isté ako Írsko a Fínsko to isté ako Portugalsko. Potom môžu vedľa seba žiť s jednou menou. No Európa homogénna evidentne nie je. Druhý variant je, že ak aj napriek nehomogénnosti chceme jednotnú menu, bude treba fiškálne transfery, čiže financovanie deficitných krajín. To je eurozóna, akú poznáme dnes. Poznáme najrôznejšie menové zóny, Československo takisto bolo jednotná zóna a existovali v ňom jednostranné transfery. A videli sme, že rozdelenie Československa aj rozdelenie meny prospelo obom štátom, žiadne transfery nie sú potrebné. Súčasné Nemecko sa takisto stalo menovou zónou spojením západného a východného Nemecka pred 24 rokmi. Takže v Nemecku sú rozpočtové transfery zo západnej časti do východnej už 24 rokov. Neskončili sa po troch rokoch alebo siedmich, sú aj dnes. A to je veľmi blízka komunita, hovoria jedným jazykom, sú vedľa seba. Každý rok putuje do bývalej NDR čiastka, ktorá je väčšia ako suma, ktorú tento rok požičia Európska únia Grécku.

Naozaj tak veľa?

Áno. Každého šokujem, keď mu vysvetlím, že bývalá NDR dostane každý rok viac, ako má teraz sľúbené Grécko. Čiže, keby v Európe vznikla taká solidarita ako vo vnútri Nemecka, že by bohatšie krajiny neustále financovali chudobnejšie, euro môže existovať. Ale nič medzitým nie je, žiadna tretia cesta. Každému laikovi hovorím, že euro s jedným menovým kurzom pre rôznorodé krajiny je to isté, ako keby sa šili pánske košele iba s jednou veľkosťou okolo krku. Napríklad číslo 41. To je euro – pre jedného, kto má veľkosť 38, je veľké a v takom golieri pláva, kto má veľkosť 44, tomu je golier malý. Euro je vytvorenie košele s jedným golierom pre všetkých.

Čo teda s eurozónou bude?

Európa je ešte stále natoľko bohatá a európske elity natoľko bezškrupulózne darebné, že hovoria o solidarite, lenže ľudí sa nepýtajú, rozhodujú samy. Ony nejaké peniaze vždy nájdu a nejaké to Grécko ešte vždy na chvíľu dostane injekciu, aby eurozóna chvíľku pretrvala.

Kritizujete Úniu, eurozónu, no v minulosti ste boli aj kritikom zoskupenia V4, čiže užšej spolupráce Poľska, Slovenska, Maďarska a Českej republiky. Prečo, keď práve tieto štyri krajiny sú relatívne homogénne?

So mnou je naozaj spojená kritika projektu V4, ale skutočnosť je trochu iná. Veľmi vehementne som protestoval proti tomu, že nás západná Európa na začiatku tlačila do „véštvorkovania“ so slovami, že sme ešte nevyspelí, že medzi nich nepatríme, že si máme skúšať integrovať sa a kamarátiť medzi sebou. A keď nám to dobre pôjde, tak nás medzi nich, velikánov, niekedy prijmú. To bola myšlienka po roku 1990 a ja som v mojej nafúkanosti hovoril, aby z nás nerobili „blbcov“, lebo je to neakceptovateľné. Myšlienka „véštvorkovania“ teda vznikla naozaj na západe, nie autenticky zospodku u nás. Preto možno ľudia vnímali moju permanentnú repliku proti V4. Druhá rovina je, či sa V4 správala jednoliato. V deväťdesiatych rokoch vždy robil starosti V4 jeden štát, Maďarsko. Maďari si vždy mysleli, že majú niečo špeciálne. A mali to v osobe Helmuta Kohla, lebo v minulosti pustili Nemcov vlakom cez hranice. Kohl im to nikdy nezabudol a Maďari si mysleli, že je škoda zaplietať sa s nami ostatnými.

V Česku máte ministra financií politika slovenského pôvodu Andreja Babiša, ktorého mnohí vnímajú ako veľmi kontroverznú postavu. Ako ho vnímate vy?

Nevidím dôvod vymedzovať sa proti nemu. Plno ľudí to robí, niektorí sú pred ním v predklone, alebo sa, naopak, radikálne vymedzujú. Ja to nepotrebujem, on je človek totálne inak uvažujúci ako ja, dokázal niečo v úplne inom odbore. Ja by som biznis nevedel robiť, on ho pravdepodobne robiť vie. S jeho názormi na politický život príliš nesúhlasím. To je všetko.

Úrad prezidenta ČR ste zastávali do roku 2013, čiže už dva a pol roka ste mimo politiky. Napriek tomu vás neustále pozývajú v celom svete na rôzne konferencie, diskusie. Ste podobne vyťažený, ako keď ste boli v úrade?

Je osobným rozhodnutím človeka, ako si zahusťuje život najrôznejšími akciami. A ja si život permanentne zahusťujem. Niekedy sedím pri stole a rozmýšľam, že naraz píšem paralelne päť článkov pre rôzne aj zahraničné médiá, robím rozhovor s jedným novinárom, potom s druhým, včera bol prejav, koncom týždňa cesta do Bratislavy a tak ďalej. Hovorím si, že som blázon, že podobne som sa mal správať pred tridsiatimi rokmi a nie v tomto veku.

Koľko pozvaní na rôzne konferencie odmietate?

Väčšinu, lebo ich je naozaj veľa a niekedy mám program rozrátaný na minúty. Ale keď je konferencia zaujímavá, sú zaujímaví hostia, tak pozvanie prijmem. Je to iné, ako keď som bol vo funkciách. Najviac zaneprázdnený som bol ako federálny minister financií, keď sa robili hlavné transformačné zmeny. Teraz mi vychádzajú knihy, články, poskytujem rozhovory. V prvom polroku 2015 som bol na sedemnástich zahraničných podujatiach. Nie všetky cesty sú do blízkeho Berlína či Mníchova, ale aj do Washingtonu či Baku. Štandardná ceste je najmenej dva dni, takže nakoniec to vychádza na značný čas. Plus cesty v Českej republike. Zmena je v tom, že ak na konferenciu idem, tak si aj sadnem a počúvam. Keď som chodil do zahraničia ako prezident, bol som na konferencii len zopár hodín a potom bol iný program.

Funguje to aj dodnes tak, že pre vás príde limuzína na letisko?

Na iných svetadieloch áno, skôr na juh a východ od nás. Na západe menej. V západnej Európe ľudí môjho typu veľmi radi nemajú, my im stále tú ich krásnu Európsku úniu narušujeme a oni z toho nemajú potešenie.

Richard Filipko, publikováno na webovém serveru Život.čas.sk dne 26. listopadu 2015.