Na utorňajšom stretnutí HN Clubu – Klubu Hospodárskych novín vystúpil na tému podujatia - Stredná Európa a rozšírenie Európskej únie – bývalý minister financií ČSFR, bývalý premiér ČR, poslanec Poslaneckej snemovne Parlamentu ČR a predseda ODS Václav Klaus. Dnes prinášame podstatnú časť jeho vystúpenia.

V úvode sa hosť poďakoval za pozvanie a zorganizovanie akcie.

V poslednom desaťročí nie som v Bratislave tak často, za čo sa hanbím. Myslím, že za desať rokov som bol v Bratislave asi trikrát, takže teraz, keď sa mi už blíži dôchodcovské obdobie, dúfam, že sem budem chodiť častejšie. Oceňujem aj voľbu dnešnej témy. Je vysoko aktuálna, aj keď som si vedomý, že je veľmi ťažké povedať k nej niečo analytické, niečo štruktúrované, niečo skutočne nové. Pokúsim sa o to, ale nechcel by som robiť ani lacnú apologetiku, ani lacnú kritiku. Pre mňa je to téma naozaj dlhodobá. Minulý rok som vydal knihu s názvom Európa pohľadom politika, Európa pohľadom ekonóma. Vydalo ju Centrum pre ekonomiku a politiku v Prahe, ktorému predsedám a ktoré riadim.

Viac podobnosti ako odlišnosti

Blížime sa k dátumu kodanského summitu Európskej únie. Tam sa môže urobiť, a asi sa urobí, zásadné rozhodnutie o rozšírení Európskej únie o desať krajín. Rozšírenie bude v každom prípade znamenať obrovský zásah tak do života EÚ, ako do života kandidátskych krajín. Tento krok sa spája s množstvom apriórnych očakávaní. Podľa môjho názoru sú veľmi často úplnou fikciou, úplným výmyslom. To by som adresoval aj strane kritikov, aj strane apologétov tejto udalosti. Nepochybne tým v Európe niečo skončí, niečo bude začínať.

Železná opona v Európe skončila – o pár dní to bude 13 rokov. Myslím si, že okrem tej pôvodnej fyzickej železnej opony v Európe ešte existuje niečo, čo by som nazval psychologickou železnou oponou. Obávam sa, že táto ešte existuje a ani formálny vstup do Európskej únie nebude koncom tejto psychologickej železnej opony.

Organizátori dnešnej akcie dali do názvu slová stredná Európa. Ja sa cítim byť Stredoeurópanom. Stredná Európa je veľmi zvláštna entita – je to entita geograficky vymedzená, kultúrne a civilizačne pomerne jasne definovaná i vzájomne blízka. Jednotlivé krajiny strednej Európy si to nechcú priznať. Trúfam si vysloviť odvážnu tézu, že v strednej Európe je oveľa viac podobnosti ako odlišnosti, aj keď to nie je to, čo jednotlivé krajiny strednej Európy zdôrazňujú. Dominuje tam pokus vymedziť, vydeliť, oddeliť, ukázať to odlišné. Vymedzenie strednej Európy je zložité, krajiny východnej Európy chcú byť do nej rátané a zaradené. Západnejšie krajiny strednej Európy naopak: nechcú sa do nej rátať, tvária sa, že tam nepatria.

Zamatové revolúcie pred 13 rokmi mali heslo a projekt Späť do Európy. Zdá sa, že sa tento projekt relatívne darí uskutočňovať, ale mám pocit, že sa uskutočňuje trochu inak a pod trochu iným sloganom. Kým sloganom tej éry pred 13 rokmi bolo Späť do Európy, zdá sa mi, že dnešným sloganom je Vpred do Európskej únie. Protiváha dvoch slov späť a vpred vyjadruje celý problém strednej Európy a rozširovania Európskej únie. Vpred do Európskej únie nie je len iný slogan, ale aj iný projekt. Mali by sme sa pýtať, čo je naším skutočným cieľom, respektíve, čo by malo byť naším zámerom. Či by naším cieľom malo byť vracať sa civilizačne a kultúrne do Európy, alebo stať sa súčasťou európskeho superštátu. Či by naším cieľom malo byť liberalizovať Európu, otvárať Európu, alebo ju politizovať, regulovať, kontrolovať odkiaľsi z európskeho centra. Moje odpovede na tieto otázky sú viac ako zrejmé. Chcel by som uviesť niekoľko, síce elementárnych a triviálnych vecí, ale obávam sa, že nie dostatočne pochopených. Prvou vecou, ktorú by som chcel z koncepčného a metodologického hľadiska rozlíšiť, je rozlíšenie integrácie do Európy od formálneho členstva v Európskej únii. To sú úplne dve odlišné veci, a trvám na tom, že to nie je všeobecne pochopené a všeobecne prijímané. Ľudia očakávajú od formálneho členstva v EÚ viac, ako v skutočnosti nastane. Ak by som to chcel zdramatizovať, povedal by som, že formálne členstvo, ten deň D bude relatívne nevýznamný moment, čo je, žiaľ, neštandardný názor. Politici v Prahe a Bratislave prednesú pár slávnostných prejavov, vyvesí sa pár zástav, niekde budú znieť fanfáry, ale obávam sa, že nič veľmi podstatné v našich životoch sa v ten deň nestane. Našou povinnosťou voči občanom našich krajín je otvorene to hovoriť a vysvetľovať, aby nenastalo zbytočné sklamanie.

Nehovorme o transferoch

Integrovanie začalo momentom, keď sme prestrihli ostnaté drôty na hraniciach, začínalo od roku 1990 liberalizačnými procesmi, naším otváraním sa, vstupom zahraničných investorov atď. Prevažná väčšina integrovania sa už nastala a to, čo zostáva, je relatívne malá časť toho aditívneho, toho čo bude navyše. (Graf 1)



Toto je prvá téza, ktorú som tu chcel nastoliť. Je banálna, jednoduchá, ale chcem tým povedať, že je to rozdiel medzi formálnym členstvom a skutočnou mierou integrácie. Chcel by som vysloviť tézu, že pri diskusii o tom, čo bude tento formálny vstup znamenať, vzniká mylná orientácia politikov, médií i verejnosti na obojstranné finančné transfery namiesto na skutočné náklady a výnosy integračného procesu. To je ďalšia úplná mystifikácia, finančné transfery sú relatívne okrajovou záležitosťou. Som presvedčený, že v prvom období, najmä pre Českú republiku, bude čistý finančný transfer mínusový. ČR bude viac platiť EÚ, než koľko z nej bude vo forme finančných transferov ťažiť. Týka sa to asi štyroch krajín – Slovinska, Českej republiky, Cypru, možno ešte Malty. Pravdepodobne pre zostávajúcich 6 to neplatí. Ak hovorím, že tie finančné transfery sú relatívne málo zaujímavou vecou, som stopercentne presvedčený, že integrácia oveľa viac závisí na liberalizačných procesoch, na otváraní sa, závisí na formálnom prispôsobovaní legislatívy, na nákladoch, ktoré sú spojené s prijímaním iného legislatívneho rámca. Aj to je téza, ktorú by sme mali vedieť objasňovať, ktorú by sme mali šíriť. Ľudia sa veľmi často pýtajú, ako vidíme relatívne náklady a výnosy tohto integračného procesu a aké vidíme relatívne výhody na strane už členských krajín a na strane kandidátskych krajín.

Protikladné záujmy 

Členské krajiny EÚ doteraz nesmierne ťažili z našej liberalizácie, z nášho otvorenia sa - biznismeni tu povedia naivného a nevinného - oproti veľmi nenaivnému, veľmi opatrnému neotváraniu sa. Tieto krajiny už skonzumovali väčšinu efektov a tých efektov, ktoré budú pre ne po rozšírení ešte navyše, je relatívne málo. Zamýšľal som sa nad znázornením hypotetických kriviek a nazval som ich benefičné. Nemyslí sa tu len čisto finančné vyjadrenie, ale chápané vo veľmi širokej definícii. Pokúsil som sa nakresliť tieto krivky – benefičné - pre členské krajiny a pre kandidátske krajiny. Myslím si, že majú pri týchto dvoch skupinách krajín veľmi odlišný priebeh.

Napriek všetkej pôvabnej, peknej, ústretovej, milej a láskavej rétorike politikov členských krajín je úplne jasné, že racionálne správanie sa členských krajín EÚ je udržiavanie status quo – čo najdlhšie odďaľovanie rozhodnutia o rozšírenie EÚ o nové kandidátske krajiny. Hovorím o presadzovaní ich vlastného záujmu, nehovorím o altruizme a vznešených myšlienkach. Som plne presvedčený, že aditívne benefity, ďalšie výnosy sú z ich hľadiska už relatívne málo produktívne. To jasne vysvetľuje názory a polemiku o tom, či rozširovať, či nerozširovať EÚ.



Je maximálny záujem členských krajín nerozširovať a, naopak, maximálny záujem kandidátskych krajín do únie vstúpiť. Konfliktnosť tých záujmov je jasná a prezrádza, že my klopeme na dvere a oni ich primerane zdvorilo pootvárajú. Benefičná krivka v mojej interpretácii pre kandidátske krajiny sa zvyšuje, čo znamená, že Klaus je naivný, nezmieriteľný, fanatický eurooptimista. Keby bol náhodou europesimistom, tak by tú krivku musel kresliť inak. Musela by sa otáčať smerom nadol, a potom by som si skutočne zaslúžiť výčitku z europesimizmu. Toto by som si trúfol uviesť ako hypotetické úvahy, veľmi zle kvantifikovateľného a veľmi zle zmerateľného procesu.

Kedy a jako

To je ďalší balíček problémov, kde si trúfam nastoliť otázku nákladov, výnosov a relatívneho porovnania tých nákladov - výnosov pre krajiny jedného typu a pre krajiny druhého typu. Mám veľmi smutný pocit z toho, že všetci veľmi radi hovoria iba o výnosoch, o efektoch a nikto nehovorí o nákladoch, alebo o tej druhej strane. Každá minca má dve strany. Každý z nás to zo svojho života veľmi dobre vie.

Veľmi často dostávam otázku, kedy vaša krajina vstúpi, kedy to bude. Vždy hovorím, že je to zlá otázka. Mám na to argument. Myslím si, že neexistuje žiadne kedy. Existuje kombinácia, lebo sa nepohybujeme len v jednorozmernom priestore, nepohybujeme sa len po jednej osi. Myslím si, že existuje spojenie slova kedy so slovom ako. (Graf 3) Nepohybujeme sa v jednej dimenzii tejto otázky, ale pohybujeme sa aspoň v priestore týchto dvoch dimenzií a myslím, že si môžeme voliť kombináciu kedy a ako, ale nemôžeme si voliť kombináciu kedy bez ohľadu na to ako.

Indiferenčná krivka ukazuje možnú kombináciu kedy a ako. Môžeme si voliť body na krivke, ale nemôžeme ich voliť mimo nej. Môžeme preferovať zajtra za cenu veľmi neúplného členstva – bod A, alebo bod B. Prijal by som, aby prišli iní politici-ekonómovia a povedali: Klaus sa mýli, tá krivka je oveľa priaznivejšia, alebo Klaus je optimista, krivka je oveľa menej optimistickejšia, kombinácie sú horšie. Nejde mi o to, aby som sa bil, či je o pol centimetra vľavo alebo vpravo, skutočne vyslovujem tézu, že máme možnosť pohybu po tejto krivke, teda po kombinácii ako a kedy. Keby som chcel dlho kresliť, tak by som to kreslil krivkami, kde by som vyjadroval priority tej druhej strany.

Vyslovil by som ďalšiu hypotézu, že naším záujmom by malo byť usilovať sa o plné členstvo. Som presvedčený, že náklady neúplného členstva sú pre nás vyššie ako náklady plného členstva. 

Čo je Európska únia?

Všetci vieme, že prvý integračný krok a fáza boli pod skratkou EHS. Keď ma v roku 1964 prijímali do Ekonomického ústavu ČSAV na internú ašpirantúru, šiel som na odbor, ktorý študoval EHS. Môj prvý platený džob bol študovanie EHS. Druhý krok bol rozširovanie integračného procesu zo sféry hospodárskej do širšej sféry. Prebehlo to na prelome 60. a 70. rokov. To je už zabudnutá minulosť. Ďalšia skratka je EÚ – nastala 10. decembra 1991 v holandskom meste Maastricht. Bol to fundamentálny, zásadný krok. My sme v tom čase boli v dramatickom transformačnom procese, v dramatickom separačnom procese v našej krajine, že sme tú schôdzku veľmi málo registrovali. Tam vznikol zásadný zvrat od medzivládneho charakteru tohto integračného zoskupenia k unifikácii, k tomu, že vzniká jedno teleso, jeden nadštát. Ako vidíme, nie je to koniec. Dnes sme vo fáze, ktorú môžeme charakterizovať symbolickou skratkou EMÚ – Európskej menovej únie. Je nás mnoho, čo sa pýtame, či je to posledná fáza. Je veľa tých, ktorí sa pýtajú, či môže existovať menová únia. V histórii to ešte nebolo bez ďalšej nevyhnutnej fázy – fiškálnej únie, predstavujúcej harmonizáciu daní, rozpočtových, finančných procesov. Pretože máme pocit, že aj to je veľmi nestabilný systém, ktorý nie je možný bez unifikácie politického typu, preto si myslím, že je ďalší bod, ktorý v skratke v tejto symbolike nazývam Európska politická únia.

Keď sa zjednodušene hovorí o vstupe do EÚ alebo podieľaní sa na európskom integračnom procese, vždy hovorím – viete presne, do čoho vstupujete, uvedomujete si, do ktorej fázy vstupujete? Vstúpiť do EHS by bolo triviálne. Ale to nám nikto neponúka, to už neexistuje. Všetky predchádzajúce ekonomicky menej vyspelé krajiny typu Írsko, Portugalsko, Španielsko, Grécko vstupovali do tejto fázy, čo bolo oveľa jednoduchšie. Miera integrácie v tomto zoskupení bola podstatne iná, ako je v tých ďalších fázach.

Klamstvo o írskom referende

Václav Klaus sa vrátil k bývalému Československu. - Boli sme československá politická únia, boli sme československá finančná únia, bol som posledný minister financií tejto únie. Viem, aké beznádejné a neriešiteľné bolo finančnú úniu udržať. Považujem za zázrak, že sa nerozpadla o rok skôr. Kto si dobre pamätá, dohodli sme sa, že 31. 12. 1992 zrušíme iba dve fázy – politickú úniu a fiškálnu úniu, ale ponecháme niečo, čo by sa teraz mohlo volať československá menová únia. Mysleli sme si, že si necháme colnú úniu, že si necháme zónu voľného trhu. Po šiestich týždňoch sme do delenia pridali aj túto fázu.

Integračné zoskupenie má minimálne dve tváre, ktoré nie sú totožné, nie sú rovnaké. Jednou je kultúrna, civilizačná ekonomická integrácia, založená na otváraní sa, rušení bariér a druhou je politický proces unifikácie, centralizácie, harmonizácie, regulácie. Presvedčený som o tom, že náklady a výnosy vstupu do obidvoch týchto tvárí sú veľmi odlišné. Každý summit EÚ nás posúva v tomto procese stále ďalej a ďalej. Nastáva efekt západky, keď sa každým summitom EÚ dostávame na vyššie a vyššie poschodia integračného procesu. Celá smiešna hra o írske referendum o Zmluve z Nice, ako nás nepretržite podvádzali politici a mnoho médií s nimi, vôbec nebola o tom, že írske referendum je o umožnení vstupu Českej republiky alebo Slovenska do EÚ. To bol evidentný a známy podvod a klamstvo. Írske referendum bolo o schválení Zmluvy z Nice a tá nebola o rozširovaní EÚ. Zmluva bola o tom, či sa 335 oblastí ľudského konania dostáva z národnej dimenzie do nadnárodnej. O tom aj pôvodne hlasovali v Írsku. Ako sa to odohralo, že to bolo údajne o rozšírení, to bola úplná mystifikácia.  

Kedy je menová únia výhodná

Dotkol by som sa otázky, o ktorej som mal možnosť diskutovať s guvernérom centrálnej banky – členstvo v Európskej menovej únii. Keď ekonómovia diskutujú o menovej únii, používajú jednu doktrínu, ktorá je spojená s menom nositeľa Nobelovej ceny za ekonomiku Roberta Mundella. Pred 40 rokmi napísal knihu Optimálne menové zóny. Je to kánonické dielo, ktoré nás sprevádza úskaliami diskusií o menových úniách. Mundell v roku 1961 formuloval podmienky na to, aby zóna s jednotnou menou bola efektívna, alebo aby jej prínosy prevyšovali jej náklady. Mundell definoval tieto podmienky ako výlučne mikroekonomické: menová zóna je optimálna za predpokladu, že existuje flexibilita cien a miezd. Keď sa eliminuje jedna ekonomická premena a prevedie sa do konštanty, zafixuje sa na veky vekov, tak sa musí hýbať niečo iné. Čiže podmienka je, že ceny a mzdy sa hýbu v obidvoch smeroch. Podmienka číslo 2 je mobilita pracovných síl. Ak existuje mobilita pracovných síl, tak je menová zóna v tomto zmysle optimálna. Ak nie je mobilita pracovných síl a ak sa na toto teritórium uvalí jednotná menová politika a jeden vonkajší menový kurz, potom jednotlivé regióny, súčasti tohto teritória, hynú. Aj to je intuitívne celkom zrozumiteľné. Ekonómovia mi rozumejú, keď striktne hovorím, že sú to mikroekonomické podmienky. Slávne maastrichtské kritériá neboli založené na týchto mikroekonomických podmienkach, ale výlučne na makroekonomických podmienkach – veľkosť deficitu štátneho rozpočtu, veľkosť štátneho dlhu voči HDP, miera inflácie odlišujúca sa od tej či onej krajiny. Myslím si, že práve v tej otázke, či sú kľúčové tie mikroekonomické predpoklady, alebo či stačia makroekonomické – maastrichtské podmienky, je podľa môjho názoru celý problém, či Európska menová únia je optimálnou menovou zónou alebo nie. Myslím si, že všetky analýzy ukazujú, že európska menová únia nie je takto definovanou a takto vymedzenou optimálnou menovou zónou. Z toho plynie, že sú oblasti tejto zóny, ktoré na zjednotenie meny doplácajú. Môžeme len diskutovať, koľko ich je, aké sú veľké, akého počtu obyvateľov sa týkajú.

Význam mobility pracovných síl je kľúčový, zásadný. Uvedomujem si veľké odlišnosti medzi formálnym povolením mobility pracovných síl a skutočnou mobilitou pracovných síl. Podľa môjho názoru je pre akúkoľvek novú krajinu naivné vstúpiť do Európskej menovej únie skôr, ako sa zruší 7-ročný odklad pohybu pracovných síl po Európe. Je to banálny záver, celkom triviálny, jednoduchý a pochopiteľný takmer pre každého, kto to chápať chce. Obdivujem našich bankárov, ktorí toto neberú do úvahy a myslia si, že je možné túto podmienku nejakým rozumným spôsobom obísť. Ak hovorím o siedmich rokoch odkladu, viem, že to formálne povolenie ešte nie je reálnou mobilitou pracovných síl vďaka tisícom bariér, ktoré v Európe na rozdiel od Spojených štátov amerických, existujú. Nedávno som čítal veľmi zaujímavú štúdiu o tom, ako dlho trvalo Spojeným štátom, kým sa stali optimálnou menovou úniou, resp. než docielili stav, že všetky regióny Spojených štátov začali byť natoľko homogénne, v inej terminológii integrované, že bolo výhodou, aby sa na ne uvalil jeden kurz, jedna úroková politika, jedna menová politika atď. Autor prišiel k zaujímavému záveru, že to Spojeným štátom trvalo 150 rokov. Na konci píše, že dúfa, že si jeho štúdiu prečítajú všetci tvorcovia ďalších menových únií. Posledná veta je, že verí, že to Európskej únii nebude trvať 150 rokov. Je to vážna diskusia na to, že v krajine, kde hovorili rovnakým jazykom, kde od začiatku mali jedného prezidenta, jeden kongres, jednu fiškálnu politiku, trvalo to 150 rokov, oproti Európe, ktorá má oveľa viac diverzít, kultúrnych, civilizačných, zvykových, jazykových atď. Chcem naznačiť problém, ktorý existuje. Ak má niekto sen, že za tri roky došlo k vytvoreniu Európskej menovej únie ako optimálnej menovej zóny, chcel by som ho z toho vyviesť. To je moja poznámka k členstvu v Európskej menovej únii.

Nikto nespochybňuje celkové výnosy, prínosy, efekty európskej integrácie, ale vážna diskusia začína, aké sú hraničné, marginálne, aditívne výnosy ďalších európskych integračných krokov. Mám obavy, že hraničné výnosy môžu veľmi zaostávať za hraničnými nákladmi ďalších unifikačných a integračných krokov.

Ivan Podstupka, z vystúpenia Václava Klausa na HN Clube – Klube Hospodárskych novín 12. 11. 2002 v hoteli Holiday Inn