Mal by to byť paradox: politik, ktorý rozhodujúcim spôsobom definoval rozdelenie Česko-Slovenska, dnes česko-slovenské vzťahy utužuje. Žiadny paradox sa však nekoná. Klaus dôsledne oddeľuje domácu a zahraničnú politiku, do vnútornej slovenskej politiky sa v čase svojej aktívnej kariéry nikdy nemiešal a zahraničnú politiku susedného štátu vníma s rešpektom.

Dnes navyše bývalý český prezident vyslal signál, že pohľad slovenskej vlády na vojnu si zaslúži uznanie, keďže jemu sú Ficove a Orbánove tézy bližšie ako politika vlády Petra Fialu. Ako vtipne poznamenal, keď sa ho ktosi spýtal, čo hovorí na to, že slovenskému premiérovi je bližší maďarský ako český premiér, že aj jemu je bližší Orbán ako Fiala.

Klausova návšteva na Slovensku ale nemá byť žiadnou demonštráciou iného postoja ako je politika vlády, nikoho úmyselne nereprezentuje a nie je to žiadna náhla reakcia na minulý týždeň, chystala sa totiž niekoľko týždňov a načasovanie – hoc nemohlo byť lepšie – je tak dielom náhody. Môžeme to pokojne potvrdiť, pretože Štandard bol súčasťou Klausovej cesty na Slovensko a program sme ladili už predtým, ako sa konal samit V4 v Prahe a ako Fiala zrušil spoločné zasadnutie vlád.

Bývalý český prezident však s humorom zacitoval jednu z mnohých esemesiek, ktorú dnes dostal od českých priaznivcov za to, že do Bratislavy prišiel.

Nuž a po oficiálnom programe v pondelok popoludní, krátko po stretnutí prezidenta Klausa s premiérom Ficom na Úrade vlády, prišiel Václav Klaus na návštevu redakcie Štandardu. Urobili sme rozhovor, ktorý vydáme o pár hodín, a zorganizovali krátku diskusiu pre pozvaných hostí. Teraz len pár dojmov z diskusie. Úmyselne píšem o dojmoch, pretože s Klausom prišla uvoľnená a dobrá nálada. A aj on hovoril, že zo Slovenska odchádza s optimizmom.  

Česko-slovenské vzťahy sú evidentne dostatočne robustné na to, aby ich kríza vyvolaná jednou vládou ohrozila.

Medzi hosťami, ktorí sa zúčastnili na diskusii v našej redakcii, boli dvaja bývalí prominentní veľvyslanci, dvaja bývalí ministri a okruh Štandardu. Témou boli najmä česko-slovenské vzťahy, ale ešte viac dôvod, ktorý Petra Fialu viedol k zrušeniu spoločného rokovania oboch vlád. A tým je vojna na Ukrajine a rozdelenie Európy v tejto otázke.

Pomerne rýchlo vznikla debata o vývoji NATO a tiež vývoji našich krajín vo vzťahu k  zahraničnej politike USA. Klaus odmietol, že by pôvodný pohľad na NATO v čase nášho vstupu bol prejavom naivity našich krajín či vtedajších politikov, pripomenul, že to bol Václav Havel, ktorý hovoril o konci RVHP a NATO v jednej vete, ale že Američania ho už vtedy – napríklad počas prejavu v Kongrese – v podstate nepočúvali. Tlieskali Havlovi ako symbolu pádu komunizmu, nie tomu čo hovoril. A viacerí politici z východných štátov žiadnu naivitu k Amerike nepestovali. Jeden z prítomných diplomatov, meno ponechajme bokom, k tomu dodal, že členstvo v NATO bolo chápané ako podmienka rozširovania EÚ. Prítomný bankár to zdôraznil, keďže v tom možno identifikovať vedúcu rolu Ameriky po páde komunizmu aj pokiaľ ide o procesy vnútri EÚ vrátane spoločnej meny fixovanej na dolár či ďalších politík.

Slovensko bolo napriek tomu v inej situácii ako Česká republika, podpora pre členstvo v NATO po bombardovaní Juhoslávie na konci 90. rokov prudko poklesla, politické elity však takmer jednotne podporovali členstvo Slovenska v Aliancii. Za členstvo nehovoril len optimizmus a potvrdenie celkového vývoja po páde komunizmu, ale aj realistický argument, že Slovensko si nemôže dovoliť nebyť členom NATO, ak Maďarsko členom je, čo by mohlo vyostrovať spor o územie.

O tom, ako vidí Václav Klaus správanie európskych štátov, prečo robia niektoré z nich americkú politiku k Ukrajine inými – a po samite v Paríži azda aj radikálnejšími – prostriedkami, sa dočítate v rozhovore, ale avizovať možno, že Klaus veľmi kriticky hodnotí politiku Donalda Tuska v strednej Európe a zo západných štátov politiku Británie, aj správanie prezidenta Macrona. Pripomenul, že už v roku 2008 na samite NATO v Bukurešti, kde zastupoval Česko, bolo rozhodujúce Nemecko. Preto aj teraz vyvoláva očakávanie správanie kancelára Scholza, ktorý v Paríži rázne odmietol účasť nemeckých vojakov na Ukrajine.

Obranu pred negatívnymi trendmi na Západe v širšom meradle vidí Klaus v obnove niečoho, o čo nám išlo aj po páde komunizmu, a malo by ísť opäť: v obrane demokracie na národnej úrovni. Demokracia nemôže fungovať na inej ako štátnej úrovni, a ak fungovať má, musia fungovať politické strany, nemôžu ich nahradiť mimovládky ani rôzne hnutia a politické firmy s ad hoc názvami.

Václav Klaus si sebe vlastným spôsobom doprial priestor na humor a iróniu. Význam niektorých čelných politikov nadnárodných organizácii prirovnal k významu piatkového článku generálneho tajomníka OSN Guterresa, keď písal o MDŽ.

Klausa trápi vývoj kedysi funkčných strán, ktoré dávno opustili svoj grunt. Tento problém poznáme aj v slovenskej verzii. Česko je však podľa neho na tom ešte horšie. Kritizoval viaceré veci, ale jeho nosnou témou je najmä erózia suverenity. Reč bola aj o neistote, či západní politici dokážu včas zatiahnuť ručnú brzdu, aby sa nezapojili do vojny na Ukrajine takým spôsobom, ktorý by nevyhnutne viedol k tretej svetovej vojne. Slovíčko obavy asi najviac vystihuje náladu viacerých z tejto časti diskusie.

Diskusia sa skončila s optimizmom. Pred rokom mala inú politiku k vojne iba Budapešť, dnes už aj Bratislava, nálady verejnej mienky vo viacerých štátoch Európy sú otvorene kritické k politike vlastných vlád, v Nemecku je tamojšie spektrum v pohybe, v Rakúsku sú tento rok voľby.

A o tom, že prezident Klaus stále vo verejnom živote rozdáva karty, svedčil aj počet kamier a novinárov pred redakciou Štandardu, keď sa naše stretnutie skončilo.

Návšteva prezidenta Klausa sa stretla s uznaním a záujmom. A to nie je málo. Viac sa dočítate v rozhovore v Štandarde.

Jaroslav Daniška, 11. 3. 2024